Srpen 2018

som späť, bitches

27. srpna 2018 v 15:35 | N. |  denník
Woohoo, takže po necelom roku opäť prispievam niečím na tento skúsme to nazvať blog. Tento obrovský comeback prišiel len tak znenazdajky, proste boom a je to tu ako keď beyonce vydá nový album bez ohlásenia. Ani neviem ako sa toto vlastne udialo, jednoducho sú dve hodiny poobede, vonku je hrozná zima aj keď je august a mne v hlave skrsla myšlienka, že by tento blog mohol ako fénix znova vstať z popola. Dobre dosť bolo pokusov o nejaké tie vtipné prirovnania, idem vám napísať čo je nové.
Takže pravdepodobne netušíte, kto som (ani si prosím nečítajte minulé články, je to úplný bullshit), ale začala som sem písať na začiatku maturitného ročníka. Bol september, ja som nastúpila do školy a odrátavala každý deň, kedy sa to peklo už skončí a ja roztiahnem krídla a pôjdem do sveta. Vtedy som ale však ešte netušila, že to bol asi ten najlepší rok, aký som kedy zažila. Vážne. Teraz ma dobre počúvajte! Ak si teraz toto číta niekto mladší, kto je ešte len na strednej alebo základnej škole, tak prosím ťa užívaj si, kým sa dá. Vážne. To je moja rada ako od starého životom ošlahaného človeka. Ak sa budeš tento rok sťažovať ako máš veľa učenia a nechce sa ti, ver tomu, že toto sú tie najlepšie roky tvojho života. Vždy sa trochu pozastavím keď počujem túto vetu, pretože za celý môj život mi ju liali do hlavy všetci pracujúci príbuzní. Ja som im nikdy neverila a iba vždy odvrkla, že uhmm, jasné, určite. Ale ako som posledný deň maturitného týždňa ukončila skúškou z občianskej, pocítila som ako keby sa mi zavrela celá tá krajina zázrakov, v ktorej som žila doteraz. Prišlo mi to, ako keby nás všetkých maturantov hodili do studenej vody a teraz je len na nás ako sa zachránime či sa naučíme plávať alebo sa utopíme. Našťastie, ja som naskočila na záchrannú loď s názvom vysoká škola, ktorá mi pomohla utiecť pred chápadlami reality. Teraz samozrejme len pre upresnenie, toto je len môj subjektívny názor. Niekoho mohli v škole šikanovať alebo si niekto našiel výborný job a do školy by sa v živote nevrátil. Jednoducho toto je môj pohľad na vec. Ale asi som moc odbočila od môjho pôvodného záveru napísať vám, čo sa mi za ten rok udialo v živote.
Takže, keď už som ta načala, tak začínam teda od konca, áno som prijatá na vysokú školu do Brna. Pocity? Zmiešané. Dosť som sa bála. Zistila som, že zmeny neznášam až tak dobre, ako som si doteraz myslela. Nové mesto, noví ľudia, trochu ma to desí. Ale tak zmena je pre život nevyhnutná a posledné týždne už sa aj teším, pretože mám pocit, že žijem vo veľmi malom okruhu ľudí a vôbec nikoho nového nespoznávam. Uvidíme čo to prinesie.
Dobre teraz sa vrátime na začiatok. Ďalší pre mňa neskutočne dôležitý míľnik a to - adoptovala som si psa! Taká malá čierna guľka mi už pár mesiacov behá po byte a neuverili by ste, ako veľmi ma robí šťastnou.
Ďalšia vec - stužková. Keďže som ešte nikdy predtým nebola na žiadnej svadbe ani plese, prvýkrát som zažila akciu takého typu, kedy polroka iba stresuješ aké šaty si oblečieš, ako si dáš spraviť vlasy, makeup a všetky tie blbosti okolo toho. Úprimne vám poviem, je to dôležité asi tak tých 30 sekúnd, keď kráčate na nástupe ruka v ruke s jedným zo svojich spolužiakov, s ktorým ste počas 4 rokov neprehovorili ani raz, obaja ste nervózni a modlíte sa, aby ste nezakopli a v diaľke vás sledujú rodičia vašich spolužiakov, ktorí si v hlave hovoria, že ich dieťa je aj tak krajšie. Takže zhrnula by som to asi tak, že výzor je tá menej dôležitá vec, pretože po všetkých týchto ceremóniach sa aj tak budú všetci pozerať skôr po fľaši s vínom, než na to či sa vaše očné tiene hodia ku sponke, ktorú máte vo vlasoch. Dôležité je zabaviť sa a samozrejme vyzerať, ako tak triezvy, kým neodídu rodičia. Ja som si stužkovú užila nesmierne. V pamäti ju mám, ako jeden z najkrajších večerov môjho života, žiaľ kameraman, ktorý veľmi premotivovane zaznamenal celú voľnú zábavu na kameru a neskôr nám všetkým poslal dvdčka, ma presvedčil o tom, že mojim deťom jedného dňa tento večer budem radšej opisovať z vlastných mierne zahmlených spomienok.
A ešte tento rok priniesol jednu veľkú zmenu a to takú, že som sa zamilovala. Prvýkrát v živote! Následne po pár mesiacoch som mala srdce zlomené na milión kúskov. (welcome to my life) Láska je hlúpa. Ako sa dá prežiť zlomené srdce? Nikdy som nečakala, že budem takéto veci niekedy riešiť, pretože mi to prišlo na úrovni 13ročných dievčatiek, ktoré vyplakávajú nad tým, ako im niekto zlomil srdce, ale ono to naozaj skurvene bolí.
No tak to je tak v rýchlosti všetko, čo som vám chcela napísať. Mám pocit, že za tento rok, som veľmi dospela a akokeby, tak unikla z mojej bubliny naivity, ktorá ma doteraz sprevádzala a som za to rada. Som optimista a verím v lepšie zajtrajšky. Na druhú stranu nezostáva nám nič iné však?
Ešte taká jedna moja rýchla úvaha. Neviem či to máte tak aj vy, ale ja keď viem, že sa blíži koniec niečoho, zrazu sa mi nasadia akokeby ružové okuliare a všetko vidím lepšie, než to v skutočnosti bolo. Napríklad aj stredná, 3 roky som tam trpela a frflala na všetko naokolo. Známky som mala vždy dobré, ale keď som videla tie kopy učenia, bolo mi niekedy až do plaču. Hlavne v treťom ročníku, keď som nemala skoro žiaden voľný čas. No ale v štvrtom ročníku som zázračne na všeko zmenila názor, všetko sa mi zdalo skvelé, skamarátila som sa s ľuďmi, s ktorými som si predtým 3 roky nevedela prísť na chuť a na konci roka som dokonca plakala, ako veľmi mi to bude všetko chýbať. A to nie len škola, takisto aj brigáda. Rok som tam chodila s úplnou nechuťou a bolo mi zle keď som tam vstupovala. A teraz keď o pár týždňov končím, zrazu som si tam všetko obľúbila. S kolegyňami výchádzam skvele, čas mi tam rýchlo ubieha. Neviem čo je toto za debilný pocit, ale dosť mi to ničí život. Len to som chcela.
Ak si to niekto prečítal až sem, má u mňa 5 bonusových bodov. Chcela by som ďalej pokračovať v písaní, tak dúfam, že to pôjde. Mám pocit, že by som sa mala naučiť triediť si myšlienky, lebo vždy keď začnem písať mám v hlave 10 vecí na raz a všetky chcem hneď napísať a nakoniec to skončí tým, že nepoviem dokopy vlastne nič. Ale tak budem sa snažiť to zlepšiť a zlepšiť kvalitu môjho písania. Ak budet chcieť napíšte mi aj vy do komentáru niečo o vás a čo sa vám za posledný rok stalo.
Zatiaľ sa majte :)