Srpen 2017

o tom, ako mlčím

28. srpna 2017 v 19:00 | N. |  storytime & úvahy
Keďže som už od narodenia človek introvertný, umenie mlčať je jedna z mojich základných charakteristík i keď ja osobne to považujem skôr za prekliatie ako dar. Všade okolo mňa sa ľudia pretekajú, aby mohli do sveta vypustiť svoje názory a myšlienky a ja ticho sedím v kúte a pozorne počúvam. Som lepší poslucháč ako rečník. Aj keď je toho vo mne veľa, čo by som chcela zdeliť, vždy sa v mojom vnútri ozve tichý hlások, ktorý mi šepká, aby som si to radšej nechala pre seba, veď aj tak tie hlúposti nikoho nezaujímajú. A tak mlčím. Keby má niekedy vyjsť kniha o mojom živote, tak by sa pravdepodobne volala presne takto - Umenie mlčať. V škole to učiteľkám liezlo dosť na nervy a každoročne ma poúčali o tom, ako by som sa mala byť aktívnejšia a viac sa zapájať do debát. Občas som neunikla ani "vtipným" dotazom od spolužiakov typu, "ty nemáš hlasivky alebo čo?", "to ja by som nemohol byť stále takto ticho ako ty",...
Môj hlas sám o sebe nie je vôbec prenikavý a keď som aj občas po dlhej dobe uvažovania nazbierala odvahu niečo povedať nahlas, odniekiaľ sa ozvalo veľmi milé a empatické "čo? ja som nič nepočul, hlasnejšie!". Verím, že každý človek s tichým hláskom sa s touto situáciou aspoň raz v živote stretol.
Hoci navonok to nie je nič zaujímavé, môj vnútorný svet je veľmi bohatý. To určite pozná každý mlčanlivý človek. Hlava plná vírov myšlienok, imaginárnych situácií, jednoducho taký svoj vlastný vnútorný svet, ktorý je častokrát oveľa zaujímavejší ako realita. Niekomu sa to môže zdať choré, no verte, že z takéhoto farebného vnútorného sveta vznikli všetky knihy, filmy, piesne, obrazy skrátka všetky umelecké výtvory.
Každý človek je nejaký. Niekto je rodený rečník, ale kvôli svojim prerieknutiam sa dostal do problémov. Naopak ja mlčím a nie je to pre mňa žiadne umenie, ale keď príde na rad prezentovať svoju prácu pred publikom, trasie sa mi hlas a prežívam všetky ďalšie príznaky paniky.
Môj tichý hlások sa ťažko prebíja svetom a možno práve preto vznikol tento blog, aby som spísala myšlienky, ktoré nikto nepočuje.

p.s.: toto je môj prvý článok na tému týždňa!! Dlho som striehla na nejakú tému, ktorá by mi sadla a táto sa mi zdala fajn, tak som sa konečne odhodlala sa zapojiť a prispieť článkom.

denníkový zápis č.1

24. srpna 2017 v 15:50 | N. |  denník
Po dlhšej chvíli sa opäť hlásim s novým článkom. Keďže momentálne mi nezišla na um nijaká hlboká myšlienka, o ktorej by som mohla napísať článok tak, ako to bolo v dvoch predchádzajúcich, rozhodla som sa, že pre dnes to bude len taký denníčkovský zápis (asi by som to tu vážne mala rozdeliť na nejaké rubriky). Vlastne ani neviem, čo vám sem idem napísať, jednoducho budem zapisovať myšlienky tak, ako na mňa prídu.
Leto sa blíži ku koncu a musím povedať, že tento rok mi prázdniny ubehli obzvásť veľmi rýchlo. Bude to pravdepodobne tým, že toto je prvé leto, ktoré som strávila pracovne na brigáde + som riešila ešte rôzne iné veci a dni, ktoré som strávila doma nič nerobením sa dajú spočítať na prstoch dvoch rúk. Ale klamala by som, keby som tvrdila, že mi tak trochu nechýbajú prázdniny strávené polyhovaním na gauči a pozeraním kriminálok v telke. Nie je to tak trochu podstata prázdnin? Nerobiť absolútne nič, až kým ste tak unavení z toho ničoho, že sa aj tešíte na návrat do školy.
Na brigáde to posledné dni nebolo vôbec ružové a začala som uvažovať, že na konci augusta s ňou skončím, hoci pôvodný plán bol vydržať to tam do konca decembra. Chcela som zarobiť čo najviac, kedže sa o rok chystám na vysokú a nechcem, aby som vo všetkom bola závislá od rodičov. Lenže stojí to za to, keď vždy keď tam mám ísť pracovať som nervózna a je mi zle od žalúdka?
Doma sme sa konečne dohodli na tom, že by sme si chceli zaobstarať psa. Na stránke útulku som si vyhliadla jedného veľmi krásneho psíka. Nebolo to šteňa, takže nebol ani príliš aktívny a divoký, čiže ideálny pre našu rodinu. Prišli sme do útulku zoznámiť sa s ním naživo a pani, ktorá tam pracovala nám oznámila, že už je rezervovaný pre niekoho iného. Prezreli sme si aj iných, len je to naozaj ťažké vybrať si jedného, keď všetcia začali štekať a skákať len čo nás uvideli. Všetko ostatné boli ale šteňatá, tak sme odtiaľ odišli naprázdno.
Včera som bola vonku s mojími spolužiačkami. Dozvedela som sa rôzne klebety o ostatných spoužiakoch. Teda neboli to klebety, ale skôr veci, o ktorých vedela celá trieda okrem mňa. Zvláštne... Toto aspoň dokazuje, ako veľmi mimo kolektívu som.
Tak to je na dnes všetko. Užite si posledný týždeň prázdnin a ak už do školy nechodíte, tak máte právo sa nám školopovinným škodoradostne vysmievať.

o tom, ako som bola nová

9. srpna 2017 v 12:30 | N. |  storytime & úvahy
Vždy som si myslela, že byť niekde nový je obrovská výhoda. Môžeš sa ukázať v novom svetle, spoznáš nových ľudí a tak trochu môžeš začať odznova. Tak, to totiž platilo u nás v škole. Kedykoľvek prišiel niekto nový, všetci sa okolo neho nahrnuli a chceli vedieť o ňom čo najviac. Každý, bez výnimky, ho chcel spoznať. Pekných pár mesiacov bol takýto nováčik číslo 1 v rebríčku najzaujímavejších vecí, ktoré sa v triede udiali. Samozrejme po čase, oňho všetci stratili záujem a pokiaľ bol jeden z tých nepriebojných jedincov, kamarátov mu tiež veľa nezostalo, ale to už je iný príbeh.
Keďže som bola na základke veľmi tiché dievča, všetci ma mali tak zaškatuľkovanú a von ma veľmi nevolali, lebo si mysleli, že je so mnou nuda. Preto som vždy túžila prestúpiť na inú školu, kde by ma nikto nepoznal a aj ja by som mohla zažiť ten úžasný pocit "byť nová". Žiaľ toto sa mi nikdy nesplnilo a keďže bývam v malom meste aj na strednú chodím s polovicou bývalej triedy zo základnej.
Ale toto sa malo zmeniť v deň, keď som si našla brigádu na leto. Bola to práca v obchode, čiže s mojími novými kolegyňami (áno, bol to iba ženský kolektív) som sa mala stretávať počas celého pracovného dňa. Na prvý deň v novej práci som sa veľmi tešila. Konečne, po toľkých rokoch budem niekde nová. Cestou tam som si celý čas v hlave nacvičovala čo poviem a ako sa predstavím. Ráno som tam šťastná nabehla ešte o desať minút skôr, než som mala. Vedúca ma predstavila ostatným kolegyniam. Všetky boli odomňa staršie minimálne o 10 rokov. Každá sa na mňa usmiala a podala mi ruku. A tu naše interakcie skončili. Do konca dňa so mnou ani jedna z nich neprehovorila. Snažila som sa nadviazať rozhovor, no odpoveď bola vždy iba "hej no", "uhm", "aha",... Rýchlo som pochopila, že do tohto kolektívu, tak skoro nezapadnem. Keď som občas prešla okolo nich, videla som, ako stáli v skupinke, rozprávali sa a hlavou ukazovali na mňa.
Vtedy som pochopila, že byť nový, je výhodou vtedy, ak si nový medzi rovesníkmi, pretože momentálne prežívate rovnaké veci a viac dokážete pochopiť jeden druhého. Uvediem na príklade, ak ste maturant, nájdete si viac spoločných tém na rozhovor s maturantom ako so ženou v strednom veku s dvomi deťmi a hypotékou na krku.
Takisto ale platí, že tieto moje kolegyne už spolu robia niekoľko rokov a nejakí nováčikovia sú im úplne ukradnutí. Jednodcho majú svoj krúžok, do ktorého neplánujú už nikoho pustiť. A ak sa pýtate, ako som to tam vôbec prežila, mala som jediné šťatie a to také, že po pár týždňoch prišli ďaľší noví brigádnici, takisto ako ja plní elánu a následného sklamania. Hneď som sa ich chopila a vytvorili sme vlastnú skupinu "tých nových".

Preto rada na dnes: Byť novým nie je vždy skvelé, no na každom mieste sa nájde niekto, kto sa s vami bude chcieť spriateliť, aj keď nie hneď, po čase určite. A keď niekoho ohovárate, majte k nemu úctu a snažte sa, aby to nepočul ani nevidel.

o tom, ako som začala kresliť

3. srpna 2017 v 16:00 | N. |  storytime & úvahy
Dnes sa prenesieme späť v čase o pár mesiacov dozadu, keď som sa ešte neroztápala od tepla a nejedla jeden nanuk za druhým a to konkrétne do školy na jednu hodinu španielčiny, kde som potichu sedela, pozorne počúvala a zapisovala si všetky nové frázy a slovíčka. Naučiť sa plynule španielsky je totiž jeden z mojich životných cieľov a príde mi pekné, keď niekto ovláda viac jazykov a nie iba narátať do sto po anglicky. No a tak si sedím a snažím sa nasať nejaké tie vedomosti, keď tu zrazu použije učiteľka frázu "¿A que te dedicas?", čo v preklade znamená "Čomu sa venuješ?". Na moje zdesenie, práve túto vetu chcela, aby sme si poriadne zapamätali, a tak sa každého z nás túto otázku po španielsky opýtala a my sme jej mali aj pravdivo odpovedať. Pre mojich spolužiakov to nevyzeralo vôbec zložito odpovedať na takúto ľahkú otázku, no ja som s tým mala značný problém. Nedokázala som nájsť odpoveď. Zamyslela som sa. Čomu sa vlastne venujem? Predstavila som si svoj deň a jediné čo som videla bola škola, robenie úloh, učenie na testy, sem-tam nejaké tie výlety s kamarátkami alebo koncerty a spánok. To je všetko. Toto je môj život. Nič, čo by ma napĺňalo, nič, pri čom by som mohla uniknúť od reality. Tak som sa započúvala do odpovedí ostatných a dúfala, že niekto povie niečo, o čo by som sa zaujímala aj ja. Bohužiaľ bezvýsledne. Začali padať odpovede ako futbal, tanec, jazdenie na koni, hranie na gitaru, ešte raz futbal, futbal a hokej. Prišiel rad na mňa. Ani neviem ako, ale vypadla zo mňa odpoveď, že sa zaujímam o hudbu. Čo je celkom pravda. Rada počúvam hudbu a chodím na koncerty, ale nie je to niečo, čím by som sa odlišovala od ostatných, pretože hudbu počúva predsa každý.
Nasledovali týždne depresií, kedy som si vyčítala, že môj život za nič nestojí, iba prežívam zo dňa na deň a jedného dňa, keď sa obzriem späť, zistím, že som vlastne nikdy nič nedokázala. Keď som si konečne uvedomila fakt, že pokiaľ to budem aj naďalej vyplakávať, nič sa nezmení a budem rovnaká troska ako aj doteraz, začala som rozmýšľať, čo by bola vhodná záujmová činnosť pre mňa. Hru na hudobný nástroj som v mladosti skúšala a veľmi slávne to nedopadlo a na šport som úplné poleno (nepreháňam, za jednu hodinu telocviku ma lopta trafí do hlavy priemerne trikrát). A potom ma osvietilo. Presne tak, ako v tých filmoch, keď z okna vnikne dovnútra lúč svetla a zhora je počuť anjelský spev. Spomenula som si totiž, ako som vždy obdivovala ľudí, ktorí vedeli pekne kresliť a maľovať a napadlo mi, že možno toto, by sa mohlo stať mojou vášňou. Tak som neváhala, otvorila youtube a začala pozerať motivačné videá pre začiatočníkov. Vo viacerých z nich upozorňovali na to, ako kresliť môže každý a netreba na to špeciálny talent, iba tréning a chuť sa zlepšovať. Tak som začala podľa tutoriálov kresliť všeličomožné, skúšať si rôzne nové techniky. Ak som s niektorým mojím výtvorom nebola spokojná, skúšala som to znova a znova a verte či nie, tie premotivované youtuberky mali pravdu a naozaj na to, aby ste si čarbali na papier, nie sú potrebné žiadne genetické predispozície. Nemám rada samochválu, ale niektoré z mojich kresieb sú celkom slušné. Aj keď moje diela v najbližšej dobe v žiadnej galérií neuvidíte, snažím sa zlepšovať a všetky kresby si odkladám, aby som sa jedného dňa na ne mohla opäť pozrieť a byť šťastná, že toto všetko som vytvorila ja.
Zaujímalo by ma, čo by som teraz robila, keby chodím na nemčinu.

Rada na dnes: Nehovor, že sa niečo nedá, ale radšej to skús.

ahojte

2. srpna 2017 v 19:57 | N.
Vítam vás na tomto blogu, na ktorý ste pravdepodobne náhodne zablúdili, čo ma veľmi teší, tak ak máte čas a chuť, budem rada, ak si prečítate nasledujúcich pár riadkov.
Asi by som mala začať tým, prečo toto celé vzniklo a akým smerom sa toto niečo (nie som si istá či sa to dá nazvať blogom) bude uberať. (Ne)prekvapivo ma k založeniu priviedla moja láska k písaniu. Blog sa volá "večerné úvahy", pretože som ten typ človeka, ktorý sa rád zamýšľa o tretej ráno nad ľudskou existenciou, a tak som sa rozhodla tieto myšlienky zdielať s vami. Celú základnú školu som snívala o tom stať sa spisovateľkou alebo novinárkou. Teraz, keď čochvíľa začnem maturitný ročník, sa moje plány trochu pozmenili, vlastne už dlhšiu dobu plánujem úplne inú kariéru a na písanie mi posledných pár rokov nezostal vôbec čas. Keďže jednou z mojich dominantných vlastností je lenivosť, písanie rukou do denníka ma po pár mesiacoch začalo unavovať. Preto som vytvorila toto tu. Neviem či budú moje články za niečo stáť, pravdepodobne ani počet čitateľov nebude príliš vysoký. Robím to iba preto, aby som opäť obnovila moju radosť z písania a tak trochu si "rozpísala" ruku.
Ako vidíte ani po grafickej stránke to tu nie je bohviečo. Obviňovať za to môžete už moju spomínanú lenivosť, ale snáď platí, že v jednoduchosti je krása.

Ešte by som chcela spomenúť pár faktov o mne, aby ste vedeli kto vám tu bude písať výlevy myšlienok:
1. som dievča
2. v septembri idem do maturitného ročníka (takže očakávajte opúšťacie články, ako stresujem a všetko odkladám na poslednú chvíľu)
3. v rokforte by som bola zaradená do bifľomoru (hufflepuff) a nie, nie je to fakulta pre lúzrov!!
4. neznášam syr a milujem horory (+ filmy od tima burtona)
5. viem byť riadne depresívna
6. mám rada vtipy (tak, ak nejaký dobrý poznáte, kľudne mi napíšte do komentáru)

Tak to je zatiaľ všetko, majte krásny život a ešte niekedy prídite pozrieť, možno vás prekvapím ďaľším článkom.